Dobrý deň,
približne pred mesiacom som mala autonehodu. Prešla som na križovatke na oranžovú pričom som sa zrazila, respektívne do mňa narazilo auto, ktoré prechádzalo križovatkou z ľavej strany z bočnej cesty, kde boli tiež semafory. Bohužiaľ si pamätám málo podrobností, pretože som bola vo veľkom šoku. Autonehoda doteraz nie je vyšetrená. Ja som nemala žiadne zranenia, pán,ktorý šoféroval druhé auto mal narazené rebrá od pásov a pravdepodobne narazené krčné stavce. Ihneď po nehode som mu pomohla vyliezť z auta, pretože čelne narazil do rohu budovy a mal poškodené predné zámky. "Donutila" som ho zavolať si sanitku. Zavolali sme aj policajtov, ktorí začali vyšetrovať autonehodu. Vypočuli mňa aj druhého vodiča. Podľa polície sme obaja tvrdili, že sme prešli na oranžovú, čo je však nemožné. Ja si síce z nehody nárazu mnoho nepamätám, len že som periférne videla k sebe prichádzať niečo...auto...blesklo mi hlavou že je to asi kamión...potom náraz, ktorý ma stočil do prava a odniesol ku chodníku, kde som sa o pár centimetrov vyhla čelnému nárazu do semaforového stĺpu. Druhý vodič to "zaparkoval" čelne do rohu budovy. Nedokážem si vybaviť ani či išiel príliš rýchlo, alebo čo sa vlastne stalo. Keď som z toho zadymeného auta vyliezla bola som tak dezorientovaná, že som nevedela z akého smeru som vlastne išla. Došlo mi to až po pol hodine.... Jendým som si však istá, že som určite prechádzala na oranžovú. Jazdím totiž veľmi často v noci, keď je väčšina semaforov vypnutá a tak, keď som šla cez križovatku a videla som svietiť ornažovú bliklo mi hlavou "Už je tak neskoro?" . Nechápem ako som sa mohla tak pomýliť a kam som sa pozerala keď som nevidela precháchdzať oranžovú zo zelenej...možno mi výhľad zakryl nadchod pre chodcov, ktorý je tesne pred križovtakou....neviem....
Veľmi ma to trápi, už si niesom ničím istá. Hrozne sa bojím ako dopadne vyšetrovanie. Bojím sa že pôjdem do väzenia. Vôbec neviem ako dopadol ten druhý vodič. Bol pri plnom vedomí, rozprával sa so mnou, bol veľmi slušný a milý, staral sa o to či mi nič nie je. Nechcel ani vojsť do sanitky...Na druhý deň som sa snažila zistiť či je hospitalizovnaý v nemocnici kam ho mali doviezť. Na oddelení mi povedali, že takého pacienta tam neprijali. Neviem či to znamená, že ho len ošetrili na pohotovosti a poslali domov.... Nemám na neho žiaden kontakt.
Týždeň po nehode som bola úplne mimo, nemohla som ani na chvíľu zostať sama, v noci som nespala...klasická trauma. Po čase ma to naštastie prešlo, normálne som chodila do práce aj do školy. Avšak teraz po mesiaci sa mi tá udalosť stále vracia. Doslova ma zaplavujú vtieravé myšlienky na autonehodu, smrť, ako to mohlo dopadnúť,..... Začalo to ani nie predvčerom, keď sme kúpili jazdené auto, pretože ho potrebujeme. Už som sa odvážila aj šoférovať, ale nie po meste. Keď som na strane spolujazdca a vidím semafor, ako preblikáva jednotlivé svetlá prídme mi fyzicky zle. Celá ustrniem, nemôžem sa nadýchnuť a napne ma na zvracanie. Nedokážem chodiť po chodníku blízko cesty, mám strach z áut. Potrebujem opäť začať šoférovať, ale mám strach, že ak spanikárim pri každom semafore, dostanem sa do ďalšej nehody. Pri tomto strachu ma sužujú aj pochybnosti a mojej vine/nevine. Najradšej by som už vedela či som vinná ja alebo ten druhý vodič. Strašne sa bojím trestu ak mi to dajú za vinu. Stále si prehrávam dokola v hlave "Prečo by ten pán hovoril, že šiel na ornažovú ak by išiel na zelenú...to znamená že musel ísť na červenú." Bojím sa, že sa zamotám do svojej výpovede, ak ma predvolajú na vyšetrovanie. Pamätám si len útržky. Mám jednu pani svedkyňu, ktorá išla v tom čase okolo aj s manželom a ktorý mi hneď po nehode dali do ruky vizitku, že budú svedčiť, že videli, že osm išla na ornažovú. Mám však strach, že to nebude stačiť. Neviem ako sa s touto úzkosťou a neistotou vyrovnať.....
